Posledný ročník štúdia na vysokej škole sme už brali všetci trochu vážnejšie, dokonca sme sa v priebehu školského roka aj trochu učili a nevymýšľali len samé sprostosti. Posledný rok sme už boli všetci ostrieľaní študenti, vedeli sme čo si môžeme dovoliť, čakali nás skúšky diplomovka a štátnice. Vcelku hustý program plný povinnosti. O to viac sme sa všetci tešili na ten okamih, keď vyjdeme z tej miestnosti, kde nás skúšajú a s rukami nad hlavou jasáme, že už to máme všetko za sebou.

Až s odstupom času si človek uvedomí, že to boli naozaj najkrajšie roky života. Po tých štátniciach nasledovali bujaré oslavy, striekanie vlastného mena s titulom Ing na chodník. V poslednom ročníku sme bývali na Mlynoch na átriakoch. Ubytovanie bolo fakt humus. Špeciálnou disciplínou boli sprchy kde ste museli ísť so špeciálnou výbavou: točka a žiarovka. Ak ste nemali poriadne šľapky do vody mohli ste počítať s celoživotnou nevyliečiteľnou mykózou na nohách. Jediné čo tam bolo naozaj skvelé, to bola strecha, najlepší priestor na oslavu ukončenia školy. Mali sme tam sudy s pivom a pípu. Strechu sme okupovali asi tri dni a zúčastnili sa tam všetci študenti nášho ročníka, ale aj mladší geodeti, ktorí chodili do nižších ročníkov.

Statnice geodeti

Trochu nebezpečné bolo močenie z tej strechy na štvrtom poschodí. Vždy na takýchto akciách som býval v strehu a dával pozor na to čo sa dookola deje. Asi som bol v minulom živote nejakým záchranárom alebo niečo podobné. Chlapci potúženi alkoholom strašne radi močili dolu zo strechy. Popritom sa veľmi kývali a mal som obavy že pri tom močení spadnú zo strechy dolu. A tak som pre istotu tých močiacich pridŕžal aby náhodou nespadli. Rekordérom bol dvojmetrový druhák Olsson ktorého močenie po siedmych pivách trvalo asi päť minút. Inžinieri prichádzali jeden po druhom. Vždy sme tých prichádzajúcich sledovali zo strechy a oblievali sme ich pivom.

Štátnice geodetov trvali tri dni a oslavy týždeň.

Ku komisii sme pristupovali postupne. Ja som išiel chvalabohu hneď prvý deň. Horšie na tom boli tí spolužiaci, ktorí išli na štátnice až tretí deň. No našli sa aj takí, ktorí oslavovali od prvého dňa hoci štátnice ich ešte len čakali. Jeden z takých spolužiakov bol aj Miro ktorého sme prezývali KOTOLŇA. Fajčil jednu od druhej a dymil ako naozajstná kotolňa. Prsty aj zuby mal žltohnedé od dechtu a keď vstúpil do miestnosti tak bolo cítiť jeho jedinečnú vôňu údenej slamy. Mirko Kotolňa si veselo užíval oslavu. O polnoci sme ho zo strechy vyhnali, nech si ide ľahnúť, veď zajtra má štátnice. KOTOLŇA si však nešiel ľahnúť, ale vyrazil do mesta, že sa ide najesť. O štvrtej ráno ho stále nebolo. Ráno sme si išli o šiestej nachvíľu ľahnúť. Na schodoch sme našli spať opitého Kotolňu. Tak sme ho zobudili. Tupým pohľadom na nás nechápavo hľadel. Trochu sme ho umyli a posadili na prvý autobus ktorý išiel ku škole.

Ďalej to už krásne opísal jeho spolubývajúci, ďalší Miro: “Štátnicoval som deň pred ním. Bol to pre mňa ako spolubývajúceho, sploužiaka z priemyslovky a dobrého kamaráta, ráno šok, keď po prebudení sa na našej izbe boli samí cudzí študenti a Mira Kotolňu nikde. Začal som ho hladať a našiel až v škole. Pred skúšobnou miestnosťou, kde bola po Mirovi už dosť veľká zhánka. Náš triedny profesor nervoózne pobehoval po chodbe, keď v tom Miro vystupoval po schodoch topornou chôdzou a tupým výrazom v tvári. Keď sa ho profesor opýtal kde bol, že už mal stáť pred skúšobnou komisiou, pootvoril Miro ústa v snahe bystro odpovedať, žiaľ zo seba nevydal zrozumiteľného slova a čosi mumlajúc, v sprievode za hlavu sa držiaceho profesora vtúpil do skúšobnej miestnosti. Neveril som vlastým očiam. Miro ako vždy predtým v skúškovom období to opäť bravúrne zvládol“.

Okolo obeda sme videli zo strechy že Kotolňa sa vracia. Obliali sme ho pivom a Miro Kotolňa bol zase na oslave.
Spravil… 1,1,2,2 a oslavoval s nami ďalej.